Vojny
Nie je to tak dávno, ako sme v roku 2001 boli najdemokratickejšou krajinou sveta prostredníctvom masových médií presvedčovaní o tom, že vláda Iraku je v spojenectve s teroristickou organizáciou al-Kaida, vlastní zbrane hromadného ničenia pod čím bolo treba v tom čase rozumieť - chemické zbrane. V záujme obrany sveta bolo nevyhnutné proti tejto krajine vojensky zasiahnuť, nakoľko na jej čele stál nepriateľ ľudstva, spojenec al-Kaidy, zloduch bažiaci po ovládnutí sveta a nepriateľ demokracie. V záujme ochrany ľudstva a demokracie sa predstavitelia demokratických štátov rozhodli, že je proti tomuto suverénnemu štátu nevyhnutný vojenský zásah. Stalo sa. Do Iraku napochodovalo niekoľko amerických a britských divízií podporovaných ďalšími vojakmi demokratických štátov. Začala sa honba na nepriateľa ľudstva a jeho tajný arzenál chemických zbraní.
Od začiatku tejto invázie sa stalo mnohé, nepriateľ demokracie a ľudstva bol chytený, srdce amerického demokrata a jeho plebejského ľudu nepoužívajúceho svoju vlastnú hlavu zaplesalo. Netvor bol súdený nestranným súdom, v ktorom sedeli jeho politický oponenti. Bol odsúdený na trest smrti a pred zrakmi celého sveta a na výstrahu iným neposlušným diktátorom odmietajúcim západné hodnoty obesený. Nechtiac sa celý priebeh popravy dostal na internet. Niekto neindetifikovateľný celú túto skutočnosť natočil a ďalší neindetifikovateľný ju sprístupnil na internete. Nič z uvedených obvinení sa doteraz nepreukázalo - spojenectvo s al-Kaidou a vlastníctvo chemických zbraní.
Do dejín súdnictva sa vrátila jedna z amerických tradícií – sudca Lynch v zmodernizovanej podobe. Je však paradoxom, že terorizmus sa v uliciach irackých miest objavil až po tom, čo „spojenec“ teroristickej organizácie bol porazený a prezident najdemokratickejšej krajiny sveta oznámil svetu, že v Iraku je demokracia.
Prešlo niekoľko rokov a demokratický svet pravdepodobne aby mohol žiť potrebuje nepriateľa. Keďže Rusko, pravdepodobne poučené z minulosti a zaoberajúce sa vlastnými starosťami a problémami sa nedá tak ľahko vyprovokovať hľadal sa iný nepriateľ dostatočne zdatný a majúci zaujímavé prírodné bohatstvo. Ďalšou podmienkou však pravdepodobne musí byť, že tento vybraný nepriateľ sa bude chovať tak, ako si to demokratický svet želá. Tým nepriateľom ako sa zdá stal Irán.
Opäť sa pred svetovú verejnosť začínajú vyťahovať najskôr len jednotlivé zaručené správy získané americkými tajnými službami – podobne ako to bolo v prípade Iraku - , že Irán vyvíja atómovú bombu. V tomto okamihu však nastal problém. Načo bude atómová bomba, keď neexistuje prostriedok, ktorý by ju dopravil na cieľ. Preto je potrebné začať vo svete rozširovať ďalšiu overenú správu získanú tajnými službami. Tou správou je, že Irán je vlastníkom balistických rakiet schopných zasiahnuť Európu a USA. V záujme ochrany USA a ich európskych spojencov pred týmito raketami je potrebné na území strednej a východnej Európy vybudovať protiraketový systém ochraňujúci USA a ich spojencov a znovu svet pripraviť na ďalšiu vojnu.
Aké však bolo moje prekvapenie, keď som si v denníku Pravda z 10. júla 2008 mohol prečítať, že Irán balistické rakety schopné zasiahnuť Európu ešte len vyvíja. Štarty rakiet, ktoré sú v našich médiách prezentované ako testy vyvíjaných rakiet sú v skutočnosti iba raketové streľby iránskej armády, ako sme sa mohli presvedčiť v hlavných spravodajských reláciách slovenských televízií z 12. júla 2008. Z uvedeného teda vyplýva, že Irán nevlastní rakety, ktoré by mohli zasiahnuť územie Európy a tobôž územie USA.
Položme si teda otázku: Proti akým raketám budujú USA v „nezávislej“ Európe svoju nekonfrontačnú protiraketovú obranu? Alebo iba zbierajú štáty južnej Ázie do svojho ropného náhrdelníka?
Komentáre